Article

63731

Motto: „Ak je niekde viac než 20 ľudí, nemožno ich riadiť ako partiu kamarátov“ ( tosemja )

V tomto článku chcem prezentovať svoj názor na to, aké nepísané, no samozrejmé zásady by sme mali dodržiavať, ak chceme zabezpečiť to, že ako komunita e-Slovákov budeme ako-tak schopní nažívať bez fatálnych konfliktov. Malé upozornenie: ak si niekto myslí, že mi ide o to, aby sme sa všetci zbratali, virtuálne si padli do náručí a zajasali, že sme (budeme) kamoši a ako nám je (bude) sveta žiť, nech prestane čítať. Chcem skôr dať k diskusii niekoľko zásad, ktoré sa oplatí dodržiavať – nikomu ich nevnucujem, a keď ich niekto dodržiavať nebude chcieť, je mi to jedno: myslím si však, že ich nedodržiavanie bude viesť k úpadku e-SVK.

(1) Mali by sme prestať s ilúziami, že tu každý bude s každým kamarát, že potrebujeme vrúcne vzťahy, aby sme niečo dosiahli, a že máme komunitu budovať na dôvere a priateľských vzťahoch. Aby bolo jasno: ja nič proti tomu nemám a bolo by skvelé, keby to tak bolo či mohlo byť. Mali by sme sa však zmieriť s tým, že to tak nie je a nebude, že hráči budú mať niekedy aj radikálne odlišné názory a vždy budú e-Slováci, ktorí sa navzájom nemôžu vystáť. To nie je „nedostatok“ či „anomália“, ktoré treba „riešiť“, či kvíliť nad tým, ale normálny stav, s ktorým sa treba zmieriť a pýtať sa toto: aj keď NIE SME kamaráti, môžeme spolu niečo dosiahnuť?

(2) Mali by sme prestať s večnými debatami o minulosti: je úplne jedno, čo kto kedy urobil – nič z minulosti nám aj tak nezaručí samo osebe, čo urobí v budúcnosti. Debaty o tom, čo sa stalo, kto je za čo „vinný“, a hľadanie, „kto mal pravdu“, treba ukončiť: kto chce hľadať „pravdy“, nech sa stane virtuálnym farárom,zriadime mu tu e-biskupstvo. Aj keby sa podarilo niekomu dokázať, že „nemal pravdu“ pred pol rokom, čo dotyčný samozrejme aj tak nikdy neuzná, snáď si niekto nemyslí, že takto sa z neho stane aktívny T-1 bijúci anjel, ktorý tu bude na e-sime tráviť 6 hodín denne a v noci si nastavovať budík na bitky?

(3) Prezident a členovia vlády musia zniesť vyššiu mieru kritiky. Aj keď si vždy zaslúžia uznanie, že sa podujali na často neľahkú úlohu, v konečnom dôsledku sú vo funkciách dobrovoľne. Aj ten najpasívnejší slovenský dvojkliker má právo kritizovať prezidenta a členov vlády, a tí si musia udržať nervy na uzde: prepáčte, ale aby sa prezident či člen vlády osopovali na e-Slovákov, prípadne ich posielali preč z krajiny, to prekračuje mieru elementárneho vkusu a je dôkazom straty súdnosti a nespôsobilosti na funkciu, nech by už iné zásluhy boli akékoľvek.

(4) Činnosť prezidenta a vlády sa má hodnotiť na základe výsledkov, a to objektívne merateľných, a nie na základe toho, či sú sympatickí alebo kamoši. Vláda je tiež povinná predpokladať, že v okolitých či vzdialenejších krajinách môžu vládnuť intrigáni, ktorí v záujme moci vlastnej krajiny budú aj klamať (to je teda prekvapenie, však???), a byť na to pripravená. A takisto byť pripravená aj na to, že na niektoré výzvy a činy vlády budú občania zvysoka kašlať. Mobilizovať občanov je povinnosťou vlády a prezidenta: neexistuje nijaká psia povinnosť občanov poslúchať automaticky pokyny vlády či prezidenta, a tí s tým musia počítať.

(5) Mali by sme byť pripravení v prípade e-SVK debatovať skôr o záujmoch a cieľoch, a každého motivovať a posudzovať podľa toho, či a ako tieto záujmy a ciele napĺňa. To, že niekto ešte včera plný zúrivosti bojoval proti SVK a spamoval a flamoval a urážal kdekoho automaticky neznamená, že dnes či zajtra nemôže bojovať či pracovať v prospech SVK (a pozajtra zase opäť proti). Hodnotiť treba aktuálne činy a záujmy, neprplať sa v motiváciách, minulosti, dôverách, kamarátstvach – to sú síce všetko krásne veci, no len do pekného počasia. Treba si už konečne osvojiť triezvy pohľad na svet a prestať s detinskými predstavami škôlkárov z pieskoviska.

(6) Teda posledná úvaha: budujme si okruhy kamošov, siete dôvery, priateľstvá, spojenectvá – čím viac ich bude, tým lepšie. Lenže naučme sa žiť, znášať a bojovať spolu aj vtedy a s tými, ktorí našimi kamošmi nie sú a nebudú. Tlupy kamošov a spolubojovníkov budú nevyhnutne malé: nie je však možné s malými rozhádanými tlupami kamošov budovať a udržať impérium. Je fatálnou chybou myslieť si, že impérium sa buduje tak, že sa z malej tlupy kamošov stane veľká tlupa kamošov, z ktorej aj tak každú chvíľu niekto zuteká a začne biť proti SVK, lebo niekto iný ho osobne urazil. Niečo dosiahneme len tak, že sa naučíme žiť a bojovať aj s tými našimi spoluobčanmi, ktorých inak nemôžeme ani vystáť a priečia sa nám. Kto má na to prislabý žalúdok a labilné nervy (a maskuje to morálnymi výplodmi), nech si zaobstará virtuálne živočíšne uhlie a ľadové obklady.

Takže: aké sú naše spoločné záujmy a ciele? Čo vlastne chceme dosiahnuť? Máme nejaké strednodobé či dlhodobé strategické ciele? Máme k tomu vôľu? A dostatočnú silu? A zdroje?

A posledná poznámka: uvítam v komentároch akékoľvek názory, ale bol by som rád, keby sa to zaobišlo bez osobných výpadov či urážok.

Previous article:
Justice of the Peace (9 years ago)